AGON ORCHESTRA - TYPORNAMENTO - VYPRODÁNO

Magazín UNI, č. 4/2013
Interpretace grafických partitur patří k vůbec nejnáročnějším, protože je potřeba se hluboce ponořit do autorova světa, porozumět jeho myšlení. Ukazuje to i nahrávka partitur Milana Adamčiaka, protože jeho partitury přepsalo do not sedm různých skladatelů. V každé transkripci je patrný jejich naturel a rukopis, i když základ tvoří Adamčiakova grafi cká partitura. Že se jeho pojetí nezpronevěřili, ukazuje bonus v podobě elektroakustické skladby Capriccio, kterou sám autor natočil v roce 1983 v bratislavském Experimentálním studiu Slovenského rozhlasu.
Nakolik se ale do Adamčiakových skladeb otiskly různé přístupy skladatelů přepisujících grafické partitury do not, je patrné ve zpracování partitury Albumblätter, které se chopili Petr Wajsar a Martin Burlas. Oba ji pojali minimalisticky, přesto každý úplně jinak. Martin Burlas ji zpracoval trochu v nymanovském duchu, s výraznými, i když ne břesknými dechy nad kolísající plochou smyčců. Wajsar v Minimini sice taky zvolil minimalistické fi gury, ale v mnohem vyšším tempu. Nástroje se prolínají a skladba nestojí na kontrastu dvou poloh, i když byla vypíchnuta prostá melodie. V některých momentech – například když zazní syntezátor – však chybí více uměřenosti a skladba působí jako parodie sebe sama. Značná část alba se nese v minimalistickém až ambientním duchu. Takové jsou i Machajdíkovy Imanentné čiary v tmavomodrej, kdy táhlé smyčce a dechy, k nimž se posléze přidá řídké piano, doplňuje hlas autora a občas je narušují nečekané vpády osamocených zvuků a ruchů odkazující ke Cageovi, jenž byl Adamčiakovým inspiračním zdrojem.
Podobný ráz má i Plačkovo Z Korešpondencie, kde je také hudba velmi uvolněná a táhlá, ovšem Adamčiakův hlas je umělý a cituje jen různá oslovení z dopisů. Jiruchovo Rondo (Kvartet pro Ľudovíta Fullu) se vymyká rytmičností, hravostí, jaká se objevuje už jen v Minimini, i relativně složitější skladbou. Hodně rytmická je i Kofroňova Transfi – gurace Manfréda pro dvě voči s řadou zkreslených zvuků a kovových perkusí, kdy nad hybným rytmem střemhlav sviští smyčce, než se k nim přidá tuba a nakonec piano. Skladba, která je jedním z vrcholů vynikajícího alba, má blízko k Adamčiakovu Capricciu. Album Typornamento je nejen vydařenou poctou významnému tvůrci, ale také jednou z nejlepších nahrávek soudobé hudby v poslední době.

Alex Švamberk

Hudobný život - duben 2013
Pocta Milanovi Adamčiakovi alebo Sedem presných zásahov

Záujem o osobnosť a tvorbu Milana Adamčiaka, solitéra slovenskej muzikológie, hudby i výtvarného umenia, sa v priebehu desaťročí menil podľa toho, ako sa menili spoločenské podmienky, ale aj podľa toho, ako sa odvíjal jeho životný príbeh.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov vytvoril veľkú časť svojich grafických partitúr, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa sústredil viac na muzikológiu, pôsobil pedagogicky, v deväťdesiatych rokoch vyvolal na prebúdzajúcej sa československej umeleckej scéne rozruch performanciami súboru Transmusic comp., potom prišla izolácia od kultúrnych centier a pred dvomi rokmi ho intermediálny umelec Michal Murín predstavil ako „sociálnu skulptúru“ svojho projektu Altruism as Arttruism. Z iniciatívy Borisa Kršňáka si Agon Orchestra objednal sedem kompozícií – interpretácií niektorej Adamčiakovej grafickej partitúry – a výsledok súbor prezentoval na koncerte v pražskej La Fabrike 30. 11. 2012. Súdiac podľa výsledku, lepšiu poctu Adamčiakovi si ani neviem predstaviť...

Tento disk je záznamom spomínaného koncertu a odporúčam venovať pozornosť aj jeho počítačovej „stope“, na ktorej si môžete pozrieť všetky použité Adamčiakove partitúry a v dvoch prípadoch aj ich animácie spolu s hudbou. Oslovení skladatelia z Česka i Slovenska vytvorili pozoruhodný súbor skladieb, zručne ušitých pre dvanásťčlenný Agon Orchestra so sláčikovou, dychovou a rytmickou sekciou. Ivan Acher spojil tri partitúry do kompozície Typornamento, ktorá k „zúmom“ a „švenkom“ animovaného obrazu dodáva pokojne plynúcu zvukovú stopu, vyvolávajúcu dojem rozľahlých temných priestorov a putovania v bizarných scenériách. Peter Machajdík v skladbe Imanentné čiary v tmavomodrej dosahuje podobne ambientný efekt, ibaže hlavnú rolu tu zohráva Adamčiakov hlas. Martin Burlas aj Petr Wajsar si vybrali minimalistickú grafiku z cyklu Albumblätter (1969 – 1970). Burlasova skladba Amnézia je vybudovaná na potkýnajúcom sa pulze bicích nástrojov a basovej gitary, nad ktorým rozohrávajú dialóg robustné frázy dychových nástrojov a „pasívne agresívne“ glissandá sláčikov. Škoda, že záznam nedokáže reprodukovať agresívny zvuk rytmiky, ktorý na koncerte dodával skladbe vzrušujúcu naliehavosť. Wajsar ten istý materiál vidí celkom inak. Už v názve skladby Minimini priznáva, že sa pohráva s osvedčeným reichovským typom minimalizmu, no priebeh skladby, pôsobivé gradácie a prekvapujúce zlomy na mňa silno zapôsobili a stali sa mojím vrcholom večera. Wajsarova animácia Adamčiakovej grafiky jednoduchým, hravým a nevtieravým spôsobom ilustruje to, čo sa paralelne deje v hudbe. Jan Jirucha sa v skladbe, pomenovanej podľa Adamčiakovej koláže Rondo (Kvarteto pre Ľudovíta Fullu), neopiera o tvrdý, takmer rockový zvuk, ktorý Agon poskytuje, ale spriada tkanivo krátkych, opakujúcich sa motívov bez nejakej harmonickej opory. Petr Kofroň v Transfiguraci Manfréda pro dvě voči vytvára základný pulz a drží sa ho až do konca, pridávajúc postupne ďalšie vrstvy. Zvuk skladby akosi pripomína hudbu z amerického detektívneho seriálu zo šesťdesiatych rokov (najmä keď sa pridá pozauna), nebyť extempore dvoch huslí a protihlasu, ktorý sa pridáva tesne pred záverom. Marek Piaček tiež využíva hlas Milana Adamčiaka, ale je to skutočne Adamčiakov hlas? Skladba Z korešpondencie (Z môjho života) je zdanlivo nekonečnou postupnosťou molových a durových akordov, umne inštrumentovaných, a v popredí znie textová koláž plná paradoxov. Viet, ktoré sľubujú, ale tento sľub nenaplnia, priniesť nejaké posolstvo a iných fragmentov myšlienok.

Každá zo skladieb tohto projektu poskytuje jasný pohľad na Adamčiaka i na súčasnú hudbu, ale spolu tieto skladby tvoria väčší celok, žiadna z nich nepôsobí cudzorodo a dajú sa počúvať ako časti nejakého cyklu. Agon Orchestra s dirigentom Petrom Kofroňom znie presvedčivo; interpretačne chúlostivých miest je tu veľa, ale žiadne zaváhanie, ktoré by narušilo moje nadšenie z koncertu, som nepočul. Veľmi vydarený počin!

Peter Zagar